Celý život Indiana Jones
Od detstva ma bavil Rambo, Rocky, Indiana Jones, Bud Spencer a Terence Hill, Franco Nero v Djangovy ale aj vo vôni cibule, Jean Claude Van Damme ale aj Sandokan, Odpadlík, Superman, Scarface, Krsný otec a podobné šlágre 80-90tok. Myslím ši že solídny základ a GOLD ERA filmov, hudby, aut, motoriek, humoru, ambícií a pod.
Moja najobľúbenejšia kniha je Motylek od Henriho Charrière. Ktorá bola dokonca aj dvakrát sfilmovaná. Prvýkrát legendárnym Steve McQueenom, o ktorom som mimochodom napísal článok tu: ODKAZ NA ČLÁNOK .
Jeho výkon a Dustina Hoffmana je sice skvelý, ale je to len zlomok verzie knihy, ktorá je fenomenálna. Každému ju odporúčam. To druhé, nové filmové spracovanie nestojí ani za reč…
Potom knihy ako Volanie divočiny, Biely Tesák, Kniha Jungli, Príbeh levice Elzy a pod.. Majú jednu vec spoločnú. A to dobrodružstvo, cestovanie, inú kultúru, odvahu, divokú prírodu, nezlomnosť, tajomnosť, bádanie a iné charakterové črty, ktoré má celý život oslovovali a ku ktorým vzhliadam do dnes.
Novinár je ten čo ma novinársky preukaz a mal by písať vždy na základe faktov. Bez ohľadu na to, o čom píše. Ale nie je novinár ako novinár. Sedieť a písať bachorky o veciach v iných krajinách kde nikdy nebol, o motorkách ktoré nikdy nevlastnil ani na nich nejazdil, dávať rady bez priamej životnej skúsenosti, je proste fake. Strašne ma bavila predstava, že taký Indiana Jones – vymyslená postava, báda po exotických krajinách. Vypytuje sa, riskuje, lezie na miesta s nebezpečím, hrabe sa tam kde nikto a pomalými krokmi je stále bližšie odhaleniu tajomstva pre ktoré prišiel.
No moment. Však toto robím celý život aj bez toho, že som bol novinár. No ale dnes už novinárom som a ešte medzinárodným, lebo tie poklady hľadám za našimi hranicami po svete.
Bez pomoci
Prirodzenú zvedavosť mám odjakživa plus tú získanú od mojich hrdinov a hrdiniek. Ale vždy som bol ten, ktorý rád plány, sny alebo to nazvi ako chceš, realizoval. Najlepšie okamžite a bez ohľadu na to, čo to bude stáť, čo budem musieť obetovať a občas s pochybným morálnym charakterom. Neviem si pomôcť ale loziť na zle prístupné miesta, hrabať sa v histórií a snažiť sa ju pochopiť, precítiť ma vždy naplňovalo. Dostalo ma to veľakrát na miesta, ktoré sú staré tisíce až desať tisíce rokov. Či už s novinárskym medzinárodným oprávnením, vykecaním sa, uplatením alebo len tak potichu.
Myslím si, že človek by mal rozširovať svoje obzory. Naopak o čom som totálne presvedčený je to, že ak nepoznáš minulosť, si stratený v prítomnosti. Zároveň nemáš šancu sa pripraviť na budúcnosť. Potom vidíš, že ten všeobecný prehlaď je podpriemerný až mizerný. Bez CHAT GPT alebo iného nastroja pre blbcov na rýchle odpovede, nevie ten človek o ničom nič. Sme v dobe, kde drvivá väčšina ľudí by bez AI, by nebola schopná si ani vytrieť prdel. AI je skvelá vec. Na hladanie informácií, vie splniť rôzne úlohy. To ako rýchlo sa vyvíjajú jej možnosti je fascinujúce. Lenže problem nie je v AI ale zas ľuďoch. AI vie byť nástroj na vedomosti, biznis a pod. ale zároveň aj Vaša priepasť do pohodlnosti a debility.
Plné internety expertov šíriacich múdra z AI. Stačí mu ten telefón zobrať a zrazu zistíš jak je dútý/á. Uvedomte si, že raz Vás budú rezať chirurgovia, ktorí dnes študujú za pomocou CHAT GPT. Dnešný fachmani s celoživotnou praxou a študovaním pomaly vymierajú a nebudú tu navždy. Neteším sa na budúcnosť keď vidím, na akých papierových pilieroch sa dnes buduje. Schválne, povedz mi niečo o Habsburgovcoch, Napoleonovi, Stalinovi, Titovi. Kto zaviedol prvú školskú dochádzku a kedy? O Himalájach, dikobrazovi alebo Neptúne bez toho, aby si sa opýtal AI. Tak vidíš aký si génius..
Neviem si pomôcť ale bez nových poznatkov by som sa zbláznil.
Viem, že nič neviem – Sokrates
Húževnatosť
Hlavnou vlastnosťou dobrodružného novinára, dobrodruha ale aj cestovateľa ako takého, by mala byť húževnatosť. Každý by povedal asi na prvom mieste odvaha, ale dobrodružstvo nemusí byť nebezpečné. Húževnatosť je vlastnosť, ktorá ťa neustále núti pokračovať. Netreba si ju mýliť s disciplínou.
V roku 2024 som natočil najväčší cestopis o Bulharsku – Skrytú perla Balkánu Bulharsko, ktorá mala neuveriteľných 10 dielov. Prešiel som tu krajinu celú a doniesol unikátny pohľad z troch rôznych perspektív. Od priameho výkladu a ukazovanie miest po pohľad z hora a taktiež z motorky, čiže ju divák aj prešiel. Tých dielov plnohodnotného cestopisu, kde sa venujem od zvykov po miesta ktoré turisti nepoznajú. Ukazujem národne parky a dávam tipy čo si kúpiť od jedla po najstaršie a najkrajšie pamiatky. Proste Bulharsko autentickými očami a krvou, ktorá sa nedá oklamať ani napodobniť. Od A po Z. Lenže tam ukazujem aj ľudské vlastnosti, ktoré sú miestnym ľudom blízke ako napomocnosť, štedrosť, veľkorysosť a pod..
Je to unikátny projekt, ktorý sa už nikdy nezopakuje a zároveň učí ľudí, že bez otvorenia srdca, pravý Balkán ti zostane uzavretý a tá pohostinnosť sa zmení na poslanie ťa doprdele. Bez srdca si len turista a môžeš tam ísť aj milión krát. Chyba je v tebe, nie v nich.
Ten príbeh ale 10 dielom neskončil, on pokračoval a to čo sa stalo bol skôr zázrak. Posledný diel konči v Skrytej perle Bulharska a to v meste Belogradchik, kde sa rozlúčim s obecenstvom a zatváram kameru. Lenže ja som ju nezatvoril a pokračoval ďalej a vznikol 11 unikátny diel. Tento diel nie je plnohodnotný cestopis ani jeho súčasťou, je to skôr bonus pre fanúšikov ale zároveň ponúka cestopisné prvky. Je tam nové miesto aj so súradnicami, výklad a dôkaz mojej húževnatosti. Preto ten názov.
V roku 2024 som omylom pri ceste domov cez nádhernú prírodu a hory na severo-západe Bulharska, narazil na najstarší Monastír regiónu a celkovo jedného z najstarších v celom BG. Neveril som vlastním očiam, kde tu v strede ničoho sa schováva taká krása a čo tam tí ľudia robia? Ako žiju? WHAT?
Hneď som zobral kameru a ako správny medzinárodný balkánsky galaktický novinár som sa vrhol dovnútra. Tam si ma zobrala do parády unikátna mníška, zjavenie, ktorá mala každé oko iné. Bola strašne zvláštna a utiahnutá a nedovolila mi ju odfotiť. Navždy na ňu nezabudnem. Nielen kvôli jednému modrému a druhému zelenému oku, ale aj kvôli tomu, čo pre mňa urobila. Previedla ma ako prvého turistu po kostole a monastíre z 11 storočia kde som nechal srdce. Bolo to neskutočne zaujímavé. Tie maľby, celkovo vôňa toho miesta bola totálne spirituálna a to si predstav že v tmavej starobylej miestnosti plných postáv bez tvárí, ktoré na teba pozerajú zo stien a majú tisíc rokov, v tom šere ťa prebodávajú neonové oči každej inej farby. Bolo to zvláštne.
Nedovolila mi monastír ani ňu odfotiť a vonkoncom natočiť, ale urobila pre môjho nebohého otca veľkú službu, za čo som jej do dnes a vždy budem vďačný. Keď som odchádzal, celú cestu som myslel len na tie maľby, na ich ťažký ale úprimný život, ktorý by sme ani jeden z nás nezvládli. Čo život, roky, mesiace ale ani deň. Úžasné miesto ak chceš zažiť niečo spirituálne až mysteriózne. Ten zážitok vo mne zanechal kotvu! Áno, kotvu ktorá ma ťahala celý rok k zemi a stále som myslel len na jedno, ja tam chcem ísť zas. Nie že chcem ja musím!!!
Tak som prišiel..
FOUZÁČ
O presne rok na to, moje srdce prichádza na to isté miesto s tým istým úmyslom. Zaznamenať to, čo sa ešte nikomu nepodarilo. Musím byť mazaný, hovorím si. Kameru schovám a snáď sa otočím tak, aby ma sestra s jej röntgenovými očami nevidela.
Lenže jediný koho som videl bol niaky mních, fouzáč. Chlap s dlhými fúzami a v takom ako keby vreci oblečený. Po mníškach ani slychu. Fouzač ma zaregistroval, oprel si hrable s ktorými v 35 stupňoch hrabal slamu na slnku. Práve padali teplotné rekordy, nedalo sa žiť ľudia. Vonku bolo na skapanie! Ten človek prišiel za mnou a začalo niečo neuveriteľného.
Vysvetlil mi že sestry odišli do iného monastríru a začal mi vysvetlovať taje pravoslávnej cirkvi. Rozdiely medzi vierami, dátami, udalosti v histórií. Bol jak ten tvoj CHAT GPT ale bez telefónu. Ja som nechápal. Neskutočne vzdelaný a sčítaný človek, ktorý výzorovo pripomínal skôr Edmonta Dantesa – Grofa Monte Christa, po tom čo vyskočil z ostrovu IF pri Marseille. Jak je možné že takýto trosečník je taká beďňa informácií?
Bolo to preto, lebo predstavte si ľudia, on 18 rokov žil v jednom monastíri v horách jak sviňa a tam sa len modlil, študoval staré písmo a knihy a pracoval. Neuveriteľné! Fakt neuveriteľné!
Tento človek bol po 18 rokoch na jednom mieste predelený sem, aby sa do konca života o komplex pozostávajúci s Budov, záhrad, jedálny, kostolu a monastíru staral a to sám. Úplne kompletne sám. Ja ani neviem čo mám napísať…
To ti proste hlava nebere. Preto tam tak drel v tých teplotách lebo mi potom vysvetlil, že ak sa nepripraví na zimu, tak tam chcípne. 0 Obchod, 0 pomoc, proste nič. Teraz pestuje, zavára a ešte sa stará a množstvo budov. On mi povedal mám všetko. Mám vodu a jedlo mi dáva zem. Zas neviem čo mám napísať lebo to je proste neskutočné.
Každopádne ma zobral dovnútra a natajňáša som celý môj pokus číslo 2, kde ma priviedla práve húževnatosť sa nevzdať a doručiť natočený ten monastír z vnútra naším ľudom v Česku a na Slovensku, aby mali ďalší bod k návšteve aj iných oblastí, ako sa válať pri mori a tým doniesli aj prachy do chudobnejšej časti Bulharska a tým ju podporiť.
Nakoniec mi mních dovolil natočiť vnútro detailne a ešte sa so mnou odfotil, nalial mi vodu do chladiacej vesty, požehnal motorku a ja som išiel so Skrytou perlou Balkánu Bulharsko 11 spokojne domov, lebo som vedel, že mám dve videá z toho istého miesta, dva roky po sebe s triumfálnym úspechom. Tomu hovorím Indiana Jones. Len skutočný.
Toto je Bulharsko – Popojedem
Dole najdeš video kde zažiješ všetko, o čom si si práve čital/a
About the Author
